Ťažiskom jeho aktivít sa stáva aj výchova mladého čitateľa. „Svoju
užitočnosť vidím v pedagogickej činnosti. Učievam teraz ´online´
literatúru na slovenských školách a píšem tiež tvorivé knihy, mám
dokonca ambíciu urobiť vlastné učebnice literatúry alebo jazykovedy,“ povedal Daniel Hevier pre TASR.
Množstvo diel, ktoré vytvoril a vydal, sa blíži k stovke. Má na konte 14
básnických zbierok a štyri prozaické tituly pre dospelých, vyše 20
zbierok poézie pre deti, a tiež 17 prozaických knižiek pre malých
čitateľov. Jeho tvorbu možno nájsť vo viacerých antológiách, je autorom
esejí a odborných publikácií, ale tiež rozhlasových hier a relácií –
opäť najmä pre deti a mládež. Venoval sa prekladom a rozsiahla je aj
jeho textárska tvorba.
Daniel Hevier sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave, detstvo prežil v Prievidzi, kde absolvoval aj gymnázium. „Bola
to chmúrna doba tým viac, že sme to v rodine prežívali veľmi osobne,
lebo môj otec išiel s titulom doktora filozofie robiť pomocného
robotníka. Nemal som istotu, či ma vôbec prijmú na strednú školu a na
vysokú som sa dostal až na odvolanie, keď som predložil celú svoju
publikačnú činnosť,“ spomína Hevier na obdobie detstva.
Vyštudoval slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa zamestnal ako redaktor
literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase, neskôr bol na voľnej nohe.
Ako básnik debutoval v roku 1974 zbierkou Motýlí kolotoč. Možnosť publikovať dostal potom, ako vyhral súťaž Literárny Kežmarok. „Trochu
ma to zaskočilo, lebo som sa tešil, že vydám knižku v staršom veku. Asi
to bolo tým, že som začal so všetkým skoro – už keď som mal 12 – 13
rokov, čítal som aj ´dospeláckejšiu´ literatúru, súčasnú poéziu a začal
som aj písať,“ uviedol Daniel Hevier.
Nasledovali zbierky S otcom v záhrade (1976), Vták pije z koľaje (1977),
Nonstop (1981), Elektrónkový klaun (1983), v roku 1984 mu vyšli knihy
Pohyblivý breh a Muž hľadá more. Spomenúť možno aj tituly Psí tridsiatok
(1990), Nočný predaj nádeje (1994), či najnovšie knihy Sedemnásť tisíc
smiešnych sonetov (2010) a Dýchanie (2013).
Od konca 70. rokov 20. storočia sa Hevier venuje tvorbe pre deti.
Začínal so zbierkami poézie Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na
leva a Vrecká plné rýmov (obe vyšli v roku 1982), či Krajina Zázračno
(1983). V roku 1984 vydal prozaické knižky pre deti Trinásť
pochodujúcich čajníkov a Kam chodia na zimu zmrzlinári. Viacerých vydaní
aj pokračovaní sa dočkali známe Buvirozprávky (Nám sa ešte nechce
spať).
Heviera k detskej literatúre nepriviedli vlastné deti, ale skôr pocit
slobody v detskom svete – predovšetkým počas minulého režimu táto oblasť
nebola taká strážená. „Dali sa tam preniesť metafory a obsahy, ktoré by v ´dospeláckej´ tvorbe neprešli,“ doplnil Hevier.
„Navyše som to bral tak ako môj vzor a tútor Ľubomír Feldek, že detská
literatúra musí obstáť aj pred dospelými, že je to normálna súčasť
kultúry, umenia a literatúry. Nehľadiac na to, že som potom objavil
autorov ako Lewis Carroll, teda dvojdomých, alebo skôr viacposchodových
autorov, ktorí majú v diele poschodie pre deti, aj vyššie poschodia,
ktoré už viac ocení dospelý čitateľ.“
Názor, že dnešné deti čítajú menej, než v minulosti, považuje za mýtus.
„Povedzme z našej triedy sme čítali dvaja alebo traja a tento pomer aj
ostáva. Čítanie nebude nikdy masová záležitosť celých generačných
skupín, ale skôr záľubou čudákov, alebo elity – nech to už nazveme
akokoľvek. Myslím si, že dnešné deti veľa čítajú, samozrejme, nemusia to
byť iba knihy, čítajú na aj internete a v iných médiách,“ tvrdí Daniel Hevier.
Vo svojom vydavateľstve HEVI vydal viac než 100 knižných titulov. Popri
vlastnej tvorbe sa Hevier venuje aj prekladom (v roku 1989 napríklad
preložil Básne pred skokom z 8. poschodia Charlesa Bukowského), deťom
preložil z češtiny obľúbeného Macha a Šebestovú z dielne Miloša
Macourka.
Popri rozhlasových a televíznych scenároch vytvoril tiež slovenské texty
do muzikálu Evanjelium o Márii. V roku 2016 na doskách Divadla Andreja
Bagara v Nitre mal premiéru muzikál Povolanie pápež, ku ktorému napísal
libreto. Rozsiahla je textová tvorba Daniela Heviera pre Pavla Haberu a
skupinu Team, ale aj množstvo ďalších interpretov.
„Venujem sa najradšej vždy tomu, čo netreba. Lebo keď mám odovzdať
nejakú knihu do určitého termínu, vtedy chcem strašne maľovať, keď mám
pripraviť výstavu, vtedy by som chcel napísať nejakú pesničku a keď mám
Haberovi odovzdať nejaký text, chce sa mi písať. Takže ako prirodzene
každý človek robím to, čo nemusím,“ povedal Hevier o šírke svojich aktivít. „Je
to aj určitá sebaobrana. Keď cítim, že mi niečo ide veľmi ľahko a
rutinne, vymyslím si zasa niečo, čo sa musím trochu učiť – a to ma
kreatívne občerstvuje, že neupadám do schém alebo šablón, ale vždy som v
niečom nováčik.“
Daniel Hevier je držiteľom mnohých ocenení, okrem iného ceny Trojruža za
celoživotné dielo pre deti (1994), v roku 2010 získal Hlavnú cena
Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za román Kniha, ktorá sa
stane. V roku 2012 mu udelili Cenu ministra kultúry SR za básnickú
zbierku Vianočná pošta a tiež za výrazné podnety a aktivity v oblasti
rozvoja čítania detí a mládeže. V roku 2017 dostal Krištáľové krídlo v
kategórii publicistika a literatúra za knihu Tajné dejiny bielej
kaligrafie.
Záber svojich aktivít komentoval Daniel Hevier s príznačnou skromnosťou a vtipom: „Géniovia
napísali dve knižky a stačilo to, aby boli nesmrteľní. My menej
talentovaní musíme napísať desiatky kníh, aby aspoň jedna z nich
obstála.“